Kapitola 1
ŠKOLA
Bola som dobrá študentka. Keďže ma škola veľmi nenapĺňala, mnohé veci som robila na poslednú chvíľu. I tak som vyšla z toho skoro vždy úspešne. Ťahákov som za celé štúdim vyrobila 5, použila 3 a netriasli sa mi pri tom ruky raz. Aj to preto, že to bola taká písomková fraška, že učebňa bola ako úľ.
Keď už nič, aspoň som vďaka dobrým výsledkom schytala štipko, vďaka intráku sa naučila hospodáriť s peniazmi. Užívala som študentské výhody a mala priestor na sebarealizáciu počas voľného času (ktorého popri všetkých školských úlohách aj tak nebolo na plytvanie).
Tmavé stránky školy
Škola v súčasnosti neslúži na učenie pre život. Neraz sa stane, že človek, ktorý sotva doštudoval základku bude zarábať viac než vysokoškolák, ktorý nemá dosť známostí na to, aby dostal miesto právnika, či vytlačil starú pani učiteľku do dôchodku. „Nevzdelanec“ sa po základke chytí prúdu života, aby prežil a „vžúúch“, ten ho naučí. Vezme ho ako Falko z Nekonečného príbehu do výšin a ukáže mu čo a ako funguje- cez skúsenosti. Je to tak. Čím mladší sa naučíme padať, tým ľahšie sa nám bude potom vstávať.
No a vezmite si takého „steriláka“ vysokoškoláka, ktorý žije vo svete plnenia úloh, ktoré mu zadá niekto iný. Tento svet je veľmi nebezpečný, pretože keď vystrčíte rožky zo školy, nik vám žiadnu úlohu nezadá. Musíte si ju vymyslieť sami! Pozeráte na svet a cítite sa oklamaný. To ma nik nenaučil, čo mám robiť?
Navyše, ak ste neboli cez ERAZMUS v zahraničí, alebo ste sa popri škole nevenovali z vlastnej vôle nejakým zaujímavým projektom (a miesto toho ste pozerali všetky epizódy Dva a pol chlapa, či Big Bang theory), tak vaša duša už iste niekde umiera od smädu, alebo radšej hibernuje.
Na vysokej škole vás krásne naučia teóriu. Niekedy mi z toho bolo až zle v akej naivnej bubline žili naši učitelia. Učili nás, ako učiť (vyštudovala som učiteľstvo), a pritom sme im zaspávali na hodine. Poviem vám, teória, ktorú nás učili je zložitejšia ako konštrukčný plán Tleskačovho lietajúceho bicykla z Foglarovej Záhady hlavolamu. No ak ste v živote nedržali v ruke šrubovák, tak sa s konštrukciou sotva pohnete. Nehovoriac o tom, že máte na ňom vedieť lietať.
Tak prečo ľudia chodia na vysokú školu? Alebo, prečo som na ňu šla ja:
- pretože ma nikdy nenapadlo, že by som mohla konať ináč (rodina, spoločnosť)
- pretože z gymka tam jednoducho šli všetci (nevedela som si predstaviť, čo iné by som robila, keby som nešla ďalej)
- pretože si myslím, že na to mám
- pretože sa vraví, že študentský život je naj a že si ho treba užiť kým sa dá, lebo potom je to len horšie (našťastie zatiaľ nepotvrdené tvrdenie)
- pretože som mala pocit, že titul ešte niečo znamená (dnes ho môže mať každý, stačí si vybrať externé štúdium na detašovom pracovisku z niektorých našich „kvalitných“ vysokých škôl)
- pretože, ako kamarátova babka hovorí: „S diplomom je aj lopata ľahšia.“
- pretože som nevedela, že sa tak často budem na prednáškach nudiť
- lebo som ešte stále nevedela čo presne ma napĺňa, baví, v akej sfére by som mala pracovať a dúfala som, že ďalšie štúdium mi to pomôže odhaliť.
Takže, hor sa do školy!
Kapitola 2.
PO ŠKOLE
No, a teraz som tu. Ďalej unášaná životom len tak. Škola (ZŠ, SŠ, VŠ) ma síce mnohému naučila, za čo ďakujem, no myslím si, že by mohla dať viac a ináč. Prvým krokom by mohlo byť zamenenie starého známeho "Škola základ života," za "Život základ školy." Začať zažívať život v škole a učiť decká praktickými úlohami, ktoré ich dajú do pohybu, nie uspia v laviciach.
Súčasné školstvo stiera rozdiely medzi výnimočnými* ľuďmi tým, že ich porovnáva. Sme neustále porovnávaní. Tiež ak máte radi svojich rodičov, iste ich chcete potešiť dobrými známkami. Málokto sa zaujíma, či predmet zaujíma Vás, či máte na to vlohy, alebo nie. Proste sa to naučte a doneste dobré známky. Známky, na ktoré sa koniec koncov pýtajú blízki a zvedavé susedy prvý týždeň od vysvedčka a nikdy viac. Áno, veď ja viem, učíme sa pre seba...
A toto sme my, novodobá stratená generácia. Sme ľudia, ktorí vedia, že za pojmom život je viac než len práca, veľký dom, krásna rodina a pes. Túžime robiť, čo nás baví, ale my to nepoznáme. Pretože nevieme, čo to je, naše loďky plávu po mori bez navigácie. Chceme obohacovať spoločnosť a búrime sa, no často viac vo svojom vnútri než navonok. Túžime tvoriť, no radšej to ani nevyskúšame, lebo Leondardo da Vinci to dokázal lepšie.
...
A keď opadne „depka“, oči sa predsalen usmejú. Zažívam aj záblesky bytia, radosti z maličkostí a pocit, že idem svojím smerom. Ten pocit, po ktorom všetci "stratenci" túžia. Vidím „znamenia“, ktoré ma utvrdzujú vo viere, že život je viac, než si v súčasnosti myslím(e).
Je pred nami ešte veľa práce, než preprogramujeme doterajšie vzorce školy, no dokážeme to.
* Každý je výnimočný.
Vy ste výnimoční, stískam Vás.
